Rozjimania

Dobrovoĺná OBETA -  Pamiatka posldnej večere - Eucharistia - KALICH NOVEJ ZMLUVY prijíma

z Otcových rúk - AGÓNIA - prijímanie Otcovej vôle- prijatie SMRTI vykupiteľskej - na svojom Tele

vyniesol NAŠE HRIECHY na drevo kríža

JEŽIŠ PRI POSLEDNEJ VEČERI ANTICIPOVAL DOBROVOĽNÚ OBETU SVOJHO ŽIVOTA

610 Dobrovoľnú obetu seba samého Ježiš vyjadril zvrchovaným spôsobom pri večeri s dvanástimi apoštolmi „v tú noc, keď bol zradený“ (1Kor 11,23) . V predvečer svojho umučenia, (766) keď nebol ešte zajatý, urobil z Poslednej večere (1337) so svojimi apoštolmi pamiatku svojej dobrovoľnej obety Otcovi za Spásu ľudí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19) . „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28) .

611 Eucharistia, ktorú v tej chvíli ustanovuje, (1364) bude „pamiatkou“ jeho obety. Ježiš zahŕňa apoštolov do svojej obety a žiada ich, aby ju stále prinášali. Tým ustanovuje svojich apoštolov za kňazov (1341, 1566) Novej zmluvy: „Pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19) ,

SMRTEĽNÁ ÚZKOSŤ V GETSEMANSKEJ ZÁHRADE

612 Kalich Novej zmluvy, ktorý Ježiš anticipoval, keď pri Poslednej večeri obetoval sám seba, prijíma potom z Otcových rúk pri svojej agónii v Getsemanskej záhrade, keď „sa stal poslušným až na smrť“ (532, 2600) (Flp 2,8) . Ježiš sa modlí: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich…“ (Mt 26,39) . Vyjadruje tak hrôzu, ktorú predstavuje smrť pre jeho ľudskú prirodzenosť. Táto jeho prirodzenosť je totiž, podobne ako naša, určená na večný život; okrem toho, na rozdiel od našej, je celkom bez hriechu, ktorý spôsobuje smrť; ale predovšetkým je prijatá božskou osobou „Pôvodcu života“ (Sk 3,15) , „Živého“. Keď Ježiš svojou ľudskou vôľou súhlasí, aby sa stala Otcova vôľa, prijíma svoju smrť ako vykupiteľskú, (1009) aby „sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“ (1Pt 2,24) .

VŠETCI HRIEŠNICI BOLI PÔVODCAMI KRISTOVHO UMUČENIA

598 Cirkev v autentickom učení (Magisterium) svojej viery a vo svedectve svojich svätých nikdy nezabudla, že „pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré [Kristus] vytrpel, boli hriešnici“. Keď sa vezme do úvahy, že naše hriechy zasahujú samého Krista, Cirkev neváha najväčšiu zodpovednosť za Ježišovo umučenie pripísať kresťanom; zodpovednosti, ktorú oni príliš často zvaľovali iba na Židov:

„Treba uznať že túto vinu majú všetci, (1851) ktorí opätovne upadajú do hriechov. Lebo ako je pravda, že naše hriechy pohli Krista Pána, aby podstúpil smrť na kríži, tak zaiste tí, čo sa utápajú v nemravnostiach a zločinoch, ,v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech‘ (Hebr 6,6) . A tento zločin sa môže javiť o to väčší u nás, ako bol u Židov, lebo oni podľa svedectva Apoštola ,keby… boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy‘ (1Kor 2,8) . My však vyznávame, že ho poznáme, a predsa v istom zmysle vzťahujeme na neho svoje násilné ruky, keď ho zapierame skutkami.“

„A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho ukrižoval spolu s nimi a križuješ ho znovu, keď nachádzaš rozkoš v nerestiach a hriechoch.“

 512 Pokiaľ ide o Kristov život, Vyznanie viery hovorí len o tajomstve vtelenia (počatia a narodenia) a o tajomstve Veľkej noci (utrpenia, ukrižovania, smrti, pochovania, zostúpenia k zosnulým, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia). Výslovne nehovorí nič o tajomstvách Ježišovho skrytého a verejného života; ale články viery týkajúce sa Ježišovho vtelenia a jeho Veľkej noci osvetľujú celý Kristov pozemský život. (1163) Všetko, „čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď… bol vzatý do neba“ (Sk 1,1-2) , treba vidieť

vo svetle tajomstva Vianoc a tajomstva Veľkej noci.

521 Kristus spôsobuje, aby sme všetko, čo žil on, mohli žiť v ňom (2715) a on to mohol žiť v nás. (1391) „Boží Syn sa svojím vtelením určitým spôsobom zjednotil s každým človekom.“ Sme povolaní, aby sme boli jedno s ním; ako údom svojho tela

nám dáva účasť na tom, čo prežil vo svojom tele pre nás a ako náš vzor:

„Musíme predlžovať a uskutočňovať v sebe Ježišove stavy a tajomstvá a často ho prosiť, aby ich završoval a uskutočňoval v nás a v celej svojej Cirkvi…

Veď Boží Syn má v úmysle dať nám účasť na svojich tajomstvách a určitým spôsobom ich rozvíjať a v nich pokračovať v nás a v celej svojej Cirkvi,… a to tak milosťami, ktoré nám chce udeliť, ako aj účinkami, ktoré v nás chce týmito tajomstvami spôsobiť. Takto ich v nás chce uskutočňovať“

571 Veľkonočné tajomstvo Kristovho kríža a zmŕtvychvstania (1067) je ústredným bodom dobrej zvesti, ktorú majú apoštoli a po nich Cirkev ohlasovať svetu. Boží plán spásy sa uskutočnil „raz navždy“ (Hebr 9,26) vykupiteľskou smrťou Božieho Syna Ježiša Krista.

572 Cirkev zostáva verná výkladu celého Písma, ako ho podal sám Ježiš Kristus tak pred svojou Veľkou nocou, (599) ako aj po nej: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,26-27) .

Ježišovo utrpenie nadobudlo svoju konkrétnu historickú podobu

tým, že ho „starší, veľkňazi a zákonníci“ (Mk 8,31) zavrhli a vydali „pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali“ (Mt 20,19) 

 

JEŽIŠ SVOJOU POSLUŠNOSŤOU NAHRÁDZA NAŠU NEPOSLUŠNOSŤ

615 „Ako sa neposlušnosťou jedného človeka (1850) mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5,19) . Ježiš svojou poslušnosťou až na smrť splnil zastupiteľskú úlohu trpiaceho Služobníka, ktorý dáva svoj život na obetu na uzmierenie, (433) nesie hriechy mnohých a ospravodlivuje ich tým, že berie na seba ich neprávosti. Ježiš odčinil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy. (411)