Rozjimania

Nicejské vyznanie viery je kresťanské vyznanie viery prijaté na prvom všeobecnom cirkevnom sneme v Nicei v roku 325.

İznik (v minulosti Nikaia, grécky Νίκαια, latinsky Nicaea, do slovenčiny prepisovaná aj ako Nicea) je mesto v Anatólii (dnes súčasť Turecka), ktoré je známe predovšetkýcm ako miesto konania dvoch ekumenických koncilov starovekej cirkvi.

Roku 325 zvolal do tohto mesta cisár Konštantín Veľký veľké zasadnutie biskupov cirkvi, ktoré sa neskôr stalo známe ako Prvý nicejský koncil, ktorý mal vyriešiť otázku arianizmu. Tento koncil formuloval svoje vyznanie viery, ktoré sa stalo základom, ktorý prijíma väčšina kresťanov. Cisár Justinián I. postavil v polovici 6. storočia v meste chrám Svätej Múdrosti (Hagia Sofia) po vzore slávneho chrámu Hagia Sofia v Konštantínopole. V meste sa zišiel roku 787 ďalší cirkevný koncil, Druhý nicejský koncil, ktorý riešil otázku obrazoborectva

Roku 1331 dobyla mesto Osmanská ríša a bolo premenované na İznik^[2]. Mesto stratilo význam po páde Konštantínopola roku 1453.

V nových dejinách je mesto známe ako stredisko fajanskej keramiky, avšak po presune jej výroby do Istanbulu význam mesta upadol

Preklad Výkladu viery 318 otcov prvého nicejského ekumenického snemu z gréčtiny, snažiaci sa o čo najväčšiu vernosť originálu:

Veríme v jedného Boha, vševládneho Otca, Stvoriteľa všetkého viditeľného aj neviditeľného.
A v jedného Pána, Ježiša Krista, jednorodeného Božieho Syna, zrodeného z Otca, to jest z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z pravého Boha, zrodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého vzniklo všetko - to, čo je na nebi, aj to, čo je na zemi - ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil a vtelil sa, stal sa človekom, trpel a na tretí deň vstal (z mŕtvych), vystúpil do nebies, príde súdiť živých i mŕtvych.
A vo Svätého Ducha.
Tých však, ktorí hovoria „Bol čas, keď nebol“ a „Pred svojím zrodením nebol“ a že vznikol z nebytia alebo z inej hypostázy či podstaty, čo tvrdia, že Boží Syn podlieha zmene či premene, tých všeobecná a apoštolská Cirkev anatematizuje

Podla :

"Výklad viery tristoosemnástich otcov." In: Dokumenty prvých dvoch ekumenických snemov. Fakulta humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave v Náboženskom vydavateľstve Petra, Prešov, 1999,

Veríme v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa všetkých viditeľných a neviditeľných vecí, a v jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho ako jednorodeného, splodeného od Otca, to jest z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého bolo všetko stvorené, čo je na nebi a čo je na zemi, ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil (z neba), vtelil sa a stal sa človekom, trpel a na tretí deň vstal z mŕtvych, vstúpil do neba a príde súdiť živých a mŕtvych. a v Ducha Svätého.

Tých však, čo hovoria, že Syn Boží "bol, kedy nebol" a "predtým, ako sa narodil, nebol", a že bol utvorený z toho, čo nebolo, alebo z nejakej inej podstaty alebo bytnosti (hypostasis, usia), alebo že Syn Boží je premenlivý alebo nestály, katolícka Cirkev exkomunikuje.

Neskôr bolo na druhom všeobecnom sneme (teda ekumenickom koncile) v Konštantínopole rozšírené a vzniklo Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery, ktoré sa dodnes používa v kresťanských cirkvách.

• Arius (zomrel r. 336) popieral bytnostnú rovnosť druhej Božskej Osoby s Otcom: Slovo bolo pred začiatkom času slobodne stvorené od Otca. - Vtelenie podľa Aria nespočíva v tom, že Slovo prijalo plnú ľudskú priordzenosť s telom a dušou, ale že prijalo iba telo. Arius bol definitívne odsúdený Prvým nicejským koncilom.
• Pravú vieru v bytnostnú rovnosť Syna s Otcom zhrnul koncil do vyznania viery, ku ktorému pripojil odsúdenie Ariových najpodstatnejších bludov. Vysvetľujúcim rozšírením Nicejského vyznania viery je Epifaniovo vyznanie viery.

Nicejské vyznání je společné vyznání víry (krédo) vyznávající božství Ježíše Krista, přijaté na Prvním nikajském koncilu (325). Je přijímáno naprostou většinou křesťanských církví. První konstantinopolský koncil (381) z tohoto vyznání vycházel, když formuloval své, tzv. Nicejsko-konstantinopolské vyznání, které se dodnes používá jako vyznání křesťanské víry např. při liturgii. Jeho formulace je z velké části namířena proti ariánům. Týká se to jednak závěrečného anatematismu (vyloučení z církve), jednak důrazu na Ježíšovo božství a na jeho rovnost s Otcem (proslulý termín soupodstatný, řecky homoúsios, zde přel. jako jedné podstaty