Rozjimania

Synagogues of Jesus' Time

Synagogues continued to be a focal point for Jewish life during the first century. By the time Jesus' ministry began, a synagogue was found in most towns of Galilee. The Gospels specifically mention those of Nazareth (Matt. 13:54) and Capernaum (Mark 1:21). Archaeologists have found scant evidence of these early synagogues, although later synagogues left substantial remains. Only one synagogue dating to Jesus' time has been uncovered, in the town of Gamla.

Typically, synagogues were placed in prominent places, on an elevated platform or high place, symbolizing the importance of living in God's presence. In some cases, the front facade had three doors. And outside each synagogue was a mikveh (ritual bath), where worshipers symbolically cleansed their hearts before entering the synagogue.

Inside the synagogue, important people sat on benches, called chief seats, which lined three sides of the room (Matt. 23:6). Common people sat on the floor, which was usually made of dirt or flagstones (or elaborate mosaics in later synagogues). Speakers and readers would stand on a small platform, the bema. And a small menorah, like the one in the Temple, probably stood there as well.

Torah readers sat in a special place called the Moses' Seat (or Seat of Honor), so named because they were reading Moses' words (Matt. 23:2). Torah scrolls and the writings of the prophets were either kept in a portable chest that was brought to the synagogue for worship or were stored in a permanent Torah cabinet (called the Torah closet or holy ark) inside the synagogue

dikt XVI. pred modlitbou Anjel Pána: Očakávanie Pána je spojené s modlitbou a miernosťou


Aj dnes sa na Námestí sv. Petra vo Vatikáne zišlo mnoho veriacich z rozličných krajín a kontinentov, aby sa spolu so Svätým Otcom pomodlili poludňajšiu modlitbu Anjel Pána. Benedikt XVI. v príhovore pred samotnou modlitbou venoval pozornosť významu práve začatého adventného obdobia:

"Drahí bratia a sestry, Cirkev dnes začína nové liturgické obdobie, nastupujúc na cestu, ktorú obohacuje Rok viery a 50. výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu. Prvým obdobím tejto cesty je Advent, v Rímskom obrade tvorený štyrmi týždňami, predchádzajúcimi Božie narodenie, teda tajomstvo Vtelenia. Slovo «Advent» znamená «príchod» alebo «prítomnosť». V staroveku označovalo návštevu kráľa alebo vládcu v niektorej z provincií. V kresťanskom slovníku sa tento výraz vzťahuje na Boží príchod, na jeho prítomnosť vo svete. Označuje tajomstvo, ktoré úplne zahŕňa vesmír a dejiny a zároveň v sebe obsahuje i dva kulminačné momenty: Prvý a druhý príchod Ježiša Krista. Prvým je vtelenie a druhým jeho slávny príchod na konci vekov. Tieto dva aspekty, ktoré sú časovo od seba vzdialené – a nám nie je dané poznať nakoľko – sú v skutočnosti navzájom spojené, pretože Ježiš svojou smrťou a zmŕtvychvstaním už uskutočnil premenu človeka a vesmíru, ktorá je konečným cieľom stvorenia. Ešte pred skončením sveta je však nevyhnutné, aby bolo evanjelium ohlasované všetkým národom ako hovorí Ježiš v Markovom evanjeliu (porov. Mk 13,10). Pánov príchod pokračuje a svet musí byť naplnený jeho prítomnosťou. Tento ustavičný Pánov príchod v ohlasovaní evanjelia si vyžaduje našu neustálu spoluprácu. Cirkev ako snúbenica, prisľúbená nevesta Božieho baránka, ukrižovaného a zmŕtvychvstalého (porov. Sk 21,9), v spoločenstve s Pánom spolupracuje na tomto príchode a v nej sa už začína jeho slávny príchod.

Dnešné Božie slovo nás pozýva nasledovať túto cestu, aby sme boli pripravení na Pánov príchod. V Lukášovom evanjeliu Ježiš hovorí učeníkom: «Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život ... preto bdejte a modlite sa celý čas» (Lk 21,34.36). Miernosť a modlitba. Apoštol Pavol pridáva pozvanie zveľadiť a rozhojniť lásku medzi sebou navzájom a voči iným, posilniť si srdcia a stať sa bezúhonnými vo svätosti (porov. 1 Sol 3,12-13). Uprostred nepokojného sveta či púšte nezáujmu a materializmu, kresťania prijímajú od Boha spásu a svedčia o nej prostredníctvom odlišného spôsobu života, tak, ako mesto postavené na vrchu. «V tých dňoch – hovorí prorok Jeremiáš – Jeruzalem bude bývať v bezpečí a budú ho volať: ’Pán, naša spravodlivosť‛» (33,16). Spoločenstvo veriacich je svedectvom Božej lásky, jeho spravodlivosti, ktorá je už v dejinách prítomná, nie však ešte plne realizovaná, a preto ju stále s nádejou a odvahou očakávame, zvolávame a hľadáme.

Panna Mária dokonale vteľuje ducha Adventu načúvaním Bohu, hlbokou túžbou konať jeho vôľu a radostnou službou blížnemu. Nechajme sa ňou viesť, aby Boh, ktorý prichádza, nenašiel nás uzatvorených alebo roztržitých, ale aby mohol v každom z nás rozšíriť svoje kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja." - js

Benedikt XVI.: Víťazstvo Božieho kráľovstva je isté


Na Námestí sv. Petra sa dnes napoludnie zišlo niekoľko tisíc pútnikov z celého sveta, aby sa spolu so Svätým Otcom spoločne pomodlili poludňajšiu modlitbu Anjel Pána. Benedikt XVI. sa im ešte predtým prihovoril z okna svojej pracovne:

Drahí bratia a sestry,
dnešná liturgia nám predstavuje dve Ježišove krátke podobenstvá. Jedno o semene, ktoré rastie samo a druhé o horčičnom zrnku (porov. Mk 4, 26-34). Prostredníctvom obrazov prevzatých z roľníckeho prostredia Pán predstavuje tajomstvo slova a Božieho kráľovstva a poukazuje na dôvod našej nádeje a nášho úsilia.

Prvé podobenstvo upriamuje pozornosť na dynamiku rozsievania. Semeno, ktoré je zasiate do zeme klíči a rastie bez ohľadu nato, či ten, kto ho zasadil spí alebo bdie. Človek seje s dôverou, že jeho práca nevyjde nazmar. To, čo hospodára každý deň povzbudzuje pri jeho práci je práve dôvera v silu semena a dobrú zem. Toto podobenstvo pripomína tajomstvo stvorenia a vykúpenia, pretože uvažuje a obdivuje Božiu stvoriteľskú činnosť a trpezlivo očakáva úrodu. Posledný zber úrody nám poukazuje na konečný Boží zásah na konci vekov, kedy sa v plnosti realizuje jeho kráľovstvo. Súčasnosť je časom rozsievania a vzrast semena zaisťuje Pán. Každý kresťan teda vie, že musí urobiť všetko to, čo je v jeho silách, ale konečný výsledok záleží na Bohu. Toto vedomie nás udržuje v každodennej nádeji, osobitne v ťažkých chvíľach. V tomto zmysle píše sv. Ignác z Loyoly: „Konaj tak, akoby všetko záležalo len od teba, ale modli sa tak, že v skutočnosti všetko záleží iba na Bohu“ (porov. Pedro de Ribadeneira, Vita di S. Ignazio di Loyola, Milano 1998).
Aj druhé podobenstvo používa obraz rozsievania. Tu však ide o konkrétne semeno, horčičné zrnko, ktoré sa považuje za najmenšie zo všetkých semien. Aj napriek tomu, že je tak maličké, je plné života. Z neho sa rodí klíčok, schopný preraziť zem, vyjsť na slnečné svetlo a rásť až do takých rozmerov, že „prerastie všetky byliny“ (porov. Mk 4,32). Slabosť je silou semena a vtom, keď pučí je jeho moc. Také je aj Božie kráľovstvo: ľudsky malá realita, ktorú tvoria tí, ktorí sú chudobní srdcom, tí, ktorí nedôverujú iba vo vlastné sily, ale v silu Božej lásky, tí ktorí sú bezvýznamní v očiach sveta; napriek tomu práve cez nich sa prejavuje Kristova sila a mení to, čo je zdanlivo bezvýznamné.
Obraz semena je Ježišovi obzvlášť blízky, pretože dobre vyjadruje tajomstvo Božieho kráľovstva. V oboch dnešných podobenstvách predstavuje „rast“ ale tiež „kontrast“. Vzrast, ktorý prichádza vďaka dynamizmu vloženému do samotného semena a kontrast, ktorý existuje medzi maličkým zrnkom a veľkosťou úrody, ktorá z neho vzíde. Odkaz je jasný: Božie kráľovstvo, aj keď vyžaduje našu spoluprácu, je predovšetkým Božím darom, je to milosť, ktorá predchádza človeka a jeho prácu. Naša zanedbateľná sila, ktorá je pred svetovými problémami v skutočnosti bezmocnosťou, ak sa vloží do Božej sily, nemusí sa báť prekážok, pretože Pánovo víťazstvo je isté. Je to zázrak Božej lásky, ktorý dáva klíčiť a rásť každému semienku dobra, kdekoľvek na zemi. Skúsenosť tohto zázraku lásky nás môže robiť optimistami aj napriek ťažkostiam, utrpeniam a zlu, s ktorým sa stretávame. Semeno klíči a rastie, pretože mu dáva vzrast Božia láska. Nech Panna Mária, ktorá ako „dobrá zem“ prijala semeno Slova, v nás posilní túto vieru a nádej

47 Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje."

3 Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria.
4 A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý.
5 Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: "Synu, odpúšťajú sa ti hriechy."
6 Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali:
7 "Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?"
8 Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: "Prečo si to myslíte vo svojich srdciach?
9 Čo je ľahšie - povedať ochrnutému: "Odpúšťajú sa ti hriechy," alebo povedať: "Vstaň, vezmi si lôžko a choď!"?
10 Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy" - povedal ochrnutému:
11 "Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov."
12 A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: "Také niečo sme ešte nikdy nevideli."
13 Znova vyšiel k moru. Celé zástupy prichádzali k nemu a on ich učil.