Rozjimania

„Slovo Pánovo trvá naveky. A to je to slovo, ktoré sa vám zvestovalo“ (1 Pt, 1, 25; porov. Iz 40, 8). Týmito slovami z Prvého listu svätého Petra, ktorý preberá slová proroka Izaiáša, sa ocitáme pred tajomstvom Boha, ktorý nám odovzdáva seba samého prostredníctvom daru svojho Slova. Toto Slovo, ktoré trvá naveky, vstúpilo do času. Boh vyriekol svoje večné Slovo ľudským spôsobom; jeho Slovo sa „stalo telom“ (Jn 1, 14). Toto je radostná zvesť, správa, ktorá sa nesie stáročiami a dnes prichádza aj k nám

468 Po Chalcedónskom koncile niektorí urobili z Kristovej ľudskej prirodzenosti akoby osobný subjekt. Proti nim piaty ekumenický koncil v Carihrade roku 553 vyznal „jeho jednu hypostázu [osobu]…, ktorou je [náš] Pán Ježiš Kristus, jeden zo Svätej Trojice“. (254) Teda všetko v Kristovej ľudskej prirodzenosti sa má pripisovať jeho božskej osobe ako jeho vlastnému subjektu, nielen zázraky, ale aj utrpenie, ba aj smrť:(616) „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice.“

469 Cirkev takto vyznáva, že Ježiš je neoddeliteľne pravý Boh a pravý človek. Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, naším bratom a pritom neprestal byť Bohom,(212) naším Pánom:
„Id quod fuit remansit et quod non fuit assumpsit – Ostáva tým, čím bol, a prijal to, čím nebol,“ spieva rímska liturgia. A liturgia svätého Jána Zlatoústeho vyhlasuje a spieva: „Jednorodený Syn a Božie Slovo, ktorý si nesmrteľný, pre našu spásu si si láskavo vzal telo zo svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, ktorý si sa bez zmeny stal človekom a bol si ukrižovaný. Kriste, Bože, ktorý si svojou smrťou premohol smrť, ktorý si jeden zo Svätej Trojice, oslavovaný s Otcom a Duchom Svätým, spas nás!“

III. Pravý Boh a pravý človek

464 Jedinečná a celkom neobyčajná udalosť vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. Stal sa skutočne človekom a pritom zostal skutočne Bohom. Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek. Túto pravdu viery(88) musela Cirkev v prvých storočiach brániť a objasňovať proti bludom, ktoré ju falšovali.

465 Prvé bludy (herézy) nepopierali natoľko Kristovo božstvo ako skôr jeho pravú ľudskú prirodzenosť (gnostický doketizmus). Kresťanská viera už od apoštolských čias zdôrazňovala skutočné vtelenie Božieho Syna, ktorý „prišiel v tele“. Ale v treťom storočí musela Cirkev na koncile v Antiochii vyhlásiť proti Pavlovi zo Samosaty, že Ježiš Kristus je Boží Syn prirodzenosťou, a nie adopciou. Prvý ekumenický koncil v Nicei roku 325 vo svojom Kréde vyznal, že Boží Syn „je splodený, nie stvorený, jednej podstaty [po grécky homousios] s Otcom“,(242) a odsúdil Ária, ktorý tvrdil, že „Boží Syn povstal z ničoho“ a že „má inú podstatu alebo bytnosť“ ako Otec.

466 Nestoriánska heréza videla v Kristovi ľudskú osobu spojenú s božskou osobou Božieho Syna. Proti tomuto bludu svätý Cyril Alexandrijský a tretí ekumenický koncil zhromaždený v Efeze roku 431 vyznali: „Slovo tým, že hypostaticky [vo svojej osobe] zjednotilo so sebou telo oživené rozumovou dušou… sa stalo človekom“ Kristova ľudská prirodzenosť nemá iný subjekt ako božskú osobu Božieho Syna, ktorý túto prirodzenosť prijal a urobil svojou už od svojho počatia. Preto Efezský koncil v roku 431 vyhlásil, že Mária sa ľudským počatím Božieho Syna(495) vo svojom lone skutočne stala Božou Matkou: „Bohorodičkou… nie preto, že by prirodzenosť Slova a jeho božstvo bolo prijalo začiatok svojho pôvodu zo svätej Panny, ale preto, že si z nej vzalo sväté telo obdarené rozumovou dušou, s ktorým je Božie Slovo hypostaticky zjednotené, a preto sa hovorí, že sa narodilo podľa tela.“

467 Monofyziti tvrdili, že ľudská prirodzenosť ako taká prestala v Kristovi jestvovať, lebo ju prijala božská osoba Božieho Syna. Proti tomuto bludu sa postavil štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne roku 451, keď vyznal:
„Nasledujúc svätých Otcov, všetci súhlasne učíme vyznávať, že jeden a ten istý Syn, náš Pán Ježiš Kristus, je dokonalý v božstve a dokonalý v ľudskej prirodzenosti, skutočne Boh a skutočne človek, z rozumovej duše a tela, jednej podstaty s Otcom čo do božstva a jednej podstaty s nami čo do ľudskej prirodzenosti, podobný nám ,vo všetkom okrem hriechu‘ (Hebr 4,15); zrodený z Otca pred všetkými vekmi čo do božstva a v posledných dňoch pre nás a pre našu spásu [zrodený] z Márie Panny, Bohorodičky, čo do ľudskej prirodzenosti:
Jeden a ten istý Kristus, jednorodený Syn a Pán, sá má uznávať v dvoch prirodzenostiach bez pomiešania, bez premeny, bez rozdelenia, bez odlúčenia. Rozdielnosť prirodzeností sa ich zjednotením neodstránila, ale skôr sa vlastnosti oboch prirodzeností zachovali a zjednotili v jednej osobe a v jednej hypostáze.“

II. Vtelenie

461 Cirkev preberá výraz svätého Jána (Jn 1,14), a nazýva „vtelením“ skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť,(653, 661) aby v nej uskutočnil našu spásu.(449) Cirkev ospevuje tajomstvo vtelenia v hymnuse, ktorý uvádza svätý Pavol:
„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,5-8).

462 List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve:
„Preto keď [Kristus] prichádza na svet, hovorí: ,Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože‘“ (Ž40,7-9).

463 Viera v skutočné vtelenie Božieho Syna(90) je rozpoznávacím znakom kresťanskej viery. „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“ (1Jn 4,2). Také je radostné presvedčenie Cirkvi už od jej začiatku, keď ospevuje veľké „tajomstvo nábožnosti: On sa zjavil v tele“ (1Tim 3,16).

I. Prečo sa Slovo stalo telom?

456 S Nicejsko-carihradským vyznaním viery odpovedáme a vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“

457 Slovo sa stalo telom,(607) aby nás zmierilo s Bohom a spasilo: Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta“ (1Jn 4,14). „On sa zjavil, aby sňal hriechy“ (1Jn 3,5):
„Naša prirodzenosť bola chorá a potrebovala lekára.(385) Padlý človek potreboval toho, kto by ho zdvihol. Prišiel o život a potreboval toho, kto by ho oživil. Stratil účasť na dobre a potreboval toho, kto by ho priviedol späť k dobru. Bol zatvorený v temnotách a potreboval svetlo. Zajatec hľadal záchrancu, porazený pomocníka, utláčaný porobou osloboditeľa. Sú to azda nepatrné a bezvýznamné dôvody, aby pohli Boha zostúpiť a navštíviť ľudskú prirodzenosť, keď bolo ľudstvo v takom nešťastnom a biednom položení?“

458 Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku:(219) „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1Jn 4,9). „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).

459 Slovo sa stalo telom, aby nám bolo vzorom svätosti:(520, 823) „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa…“(2012) (Mt 11,29). „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). A Otec na vrchu premenenia prikazuje: „Počúvajte ho!“ (Mk 9,7). Ježiš je naozaj vzorom blahoslavenstiev a normou nového zákona:(1717, 1965) „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12). Táto láska zahŕňa v sebe naozajstnú obetu seba samého pri jeho nasledovaní.

460 Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo „účastnými na Božej prirodzenosti“(1265, 1391) (2Ptl ,4): „Preto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a dostal adoptívne synovstvo, a tak sa stal Božím synom.“ „Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.“ (1988) „Keďže jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali účasť na jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohm

NAŠE SPOJENIE S JEŽIŠOVÝMI TAJOMSTVAMI

519 Celé Kristovo bohatstvo(793) „je určené každému človekovi a pre každého je dobrom“. (602) Kristus nežil svoj život pre seba, ale pre nás, a to od svojho vtelenia „pre nás ľudí a pre našu spásu“ až po svoju smrť „za naše hriechy“ (1Kor 15,3) a po svoje zmŕtvychvstanie „pre naše ospravodlivenie“ (Rim 4,25). Ešte aj teraz je naším zástancom u Otca, „lebo žije stále, aby sa… prihováral“ (Hebr 7,25) za nás. So všetkým, čo raz navždy pre nás prežil a pretrpel,(1085) zostáva naveky „za nás“ prítomný „pred Božou tvárou“ (Hebr 9,24).

520 Ježiš sa v celom svojom živote prejavuje ako náš vzor. (459) Je „dokonalý človek“, ktorý nás pozýva, aby sme sa stali jeho učeníkmi a nasledovali ho:(359) svojou poníženosťou nám dal príklad, ktorý máme nasledovať, (2607) svojou modlitbou priťahuje k modlitbe, svojou chudobou vyzýva, aby sme dobrovoľne prijímali núdzu a prenasledovanie.

521 Kristus spôsobuje, aby sme všetko, čo žil on, mohli žiť v ňom(2715) a on to mohol žiť v nás.(1391) „Boží Syn sa svojím vtelením určitým spôsobom zjednotil s každým človekom.“ Sme povolaní, aby sme boli jedno s ním; ako údom svojho tela nám dáva účasť na tom, čo prežil vo svojom tele pre nás a ako náš vzor:
„Musíme predlžovať a uskutočňovať v sebe Ježišove stavy a tajomstvá a často ho prosiť, aby ich završoval a uskutočňoval v nás a v celej svojej Cirkvi… Veď Boží Syn má v úmysle dať nám účasť na svojich tajomstvách a určitým spôsobom ich rozvíjať a v nich pokračovať v nás a v celej svojej Cirkvi,… a to tak milosťami, ktoré nám chce udeliť, ako aj účinkami, ktoré v nás chce týmito tajomstvami spôsobiť. Takto ich v nás chce uskutočňovať“

Celý Kristov život je tajomstvo

514 Mnohé veci týkajúce sa Ježiša, ktoré upútavajú ľudskú zvedavosť, nie sú uvedené v evanjeliách. Skoro nič sa nehovorí o jeho živote v Nazarete, ba neopisuje sa ani veľká časť jeho verejného života. To, čo je v evanjeliách, „je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20,31).

515 Evanjeliá(126) napísali ľudia, ktorí boli medzi prvými, čo uverili, a chceli sa o túto vieru podeliť s inými. Keďže vierou poznali, kto je Ježiš, mohli vidieť a ukázať aj iným stopy jeho tajomstva v celom jeho pozemskom živote. Od plienok jeho narodenia až po ocot jeho umučenia a šatku jeho vzkriesenia je všetko v Ježišovom živote znakom jeho tajomstva. Prostredníctvom jeho skutkov, jeho zázrakov a slov bolo zjavené, že „v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9). Jeho ľudská prirodzenosť sa tak javí ako „sviatosť“,(609, 774) čiže ako znak a nástroj jeho božstva a spásy, ktorú so sebou prináša: čo bolo v jeho pozemskom živote viditeľné, privádzalo k neviditeľnému tajomstvu jeho Božieho synovstva a jeho vykupiteľského poslania.(477)

TAJOMSTVÁ KRISTOVHO ŽIVOTA

512 Pokiaľ ide o Kristov život, Vyznanie viery hovorí len o tajomstve vtelenia (počatia a narodenia) a o tajomstve Veľkej noci (utrpenia, ukrižovania, smrti, pochovania, zostúpenia k zosnulým, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia). Výslovne nehovorí nič o tajomstvách Ježišovho skrytého a verejného života; ale články viery týkajúce sa Ježišovho vtelenia a jeho Veľkej noci osvetľujú celý Kristov pozemský život.(1163) Všetko, „čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď… bol vzatý do neba“ (Sk 1,1-2), treba vidieť vo svetle tajomstva Vianoc a tajomstva Veľkej noci.

513 Katechéza(426, 561) má podľa okolností rozvinúť celé bohatstvo Ježišových tajomstiev. Na tomto mieste stačí poukázať na niektoré prvky, ktoré sú spoločné všetkým tajomstvám Kristovho života (I), a potom načrtnúť hlavné tajomstvá Ježišovho skrytého (II) a verejného života (III).

„NECH SA MI STANE PODĽA TVOJHO SLOVA…“

494 Na zvesť, že mocou(2617) Ducha Svätého porodí „Syna Najvyššieho“ bez toho, že by poznala muža, (148) Mária odpovedala s „poslušnosťou viery“ a v istote, že „Bohu nič nie je nemožné“: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,37-38). A tak keď Mária dala svoj súhlas Božiemu slovu, stala sa Ježišovou matkou(968) a nezdržiavaná nijakým hriechom prijala celým srdcom spasiteľnú Božiu vôľu a celkom sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna, aby v závislosti od neho a spolu s ním s pomocou Božej milosti slúžila tajomstvu vykúpenia:
„,Ona,‘ ako hovorí svätý Irenej, ,poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba a pre celé ľudské pokolenie.‘ Preto viacerí dávni Otcovia vo svojom ohlasovaní radi s ním tvrdia: ,Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to Panna Mária rozviazala vierou.‘ A pri porovnávaní s Evou nazývajú Máriu ,matkou žijúcich‘(726) a častejšie zdôrazňujú: ,Skrze Evu smrť, skrze Máriu život.‘“

NEPOŠKVRNENÉ POČATIE

490 Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, „bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy“. Anjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. (2676, 2853) A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery zvestovaniu svojho povolania,(2001) bolo potrebné, aby ju úplne viedla Božia milosť.

491 Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, (411) bola vykúpená už od svojho počatia. Dogma o Nepoškvrnenom počatí, ktorú v roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX., vyznáva, že:
„preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.“

492 Tento jas „celkom výnimočnej svätosti“, ktorým je Mária „obdarovaná od prvej chvíle svojho počatia“, dostáva celý od Krista: je „vzhľadom na zásluhy svojho Syna vykúpená vznešenejším spôsobom“. (2011) Otec ju viac ako ktorúkoľvek inú stvorenú osobu „v Kristovi požehnal(1077) všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1,3). On si ju v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby bola pred jeho tvárou svätá a nepoškvrnená v láske.

493 Otcovia východnej tradície nazývajú Božiu Matku „Celá svätá“ (po grécky Panagia) a oslavujú ju ako „uchránenú od akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie“. Z Božej milosti Mária počas celého svojho života zostala čistá od akéhokoľvek osobného hriechu.

MÁRIINO PREDURČENIE

488 „Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4,4), ale aby mu „dal telo“, chcel slobodnú spoluprácu jedného stvorenia. Preto si od večnosti za matku svojho Syna vyvolil jednu z dcér Izraela, židovské dievča z Nazareta v Galilei, pannu zasnúbenú „mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária“ (Lk 1,26-27).
„Otec milosrdenstva chcel, aby vtelenie predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena prispela k smrti, žena prispela aj k životu“

489 Počas celej Starej zmluvy bolo Máriino poslanie pripravované(722) poslaním svätých žien. Na samom začiatku je Eva: napriek svojej neposlušnosti dostáva prisľúbenie potomstva, ktoré zvíťazí nad Zlým, (410) a prisľúbenie, že bude matkou všetkých žijúcich. (145) Na základe tohto prisľúbenia Sára počne syna i napriek svojmu vysokému veku. Boh si proti všetkému ľudskému očakávaniu volí to, čo svet považuje za bezmocné a slabé, aby ukázal, že je verný svojmu prisľúbeniu:(64) Annu, Samuelovu matku, Deboru, Rút, Juditu, Ester a mnohé iné ženy. Mária „vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, ktorí od neho s dôverou očakávajú a prijímajú spásu. Ňou, vznešenou dcérou sionskou, sa konečne po dlhom očakávaní prisľúbenia napĺňa čas a nastoľuje sa nový poriadok spásy.

I. Počal sa z Ducha Svätého…

484 Zvestovaním Panne Márii sa začína „plnosť času“ (Gal 4,4), čiže splnenie prisľúbení a príprav. Mária je povolaná počať toho, v ktorom bude telesne prebývať „celá plnosť božstva“(461) (Kol 2,9). Božia odpoveď na jej otázku: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1,34) poukazuje na moc Ducha: „Duch Svätý zostúpi na teba“(721) (Lk 1,35).

485 Poslanie Ducha Svätého je vždy spojené s poslaním Syna a je naň zamerané. Duch Svätý, ktorý je „Pán a Oživovateľ“, je poslaný(689, 723) posvätiť lono Panny Márie a božsky ju oplodniť, aby tak počala Otcovho večného Syna v ľudskej prirodzenosti, ktorú z nej prijal.

486 Jednorodený Syn Otca, počatý ako človek v lone Panny Márie, je „Kristus“, čiže pomazaný Duchom Svätým (437) už od začiatku svojej ľudskej existencie, hoci sa to stane známym len postupne: pastierom, mudrcom, Jánovi Krstiteľovi, učeníkom. Celý život Ježiša Krista bude teda dávať najavo, ako ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38).